Človek (kuzánsky, m.)

človek ( Kuzánsky, M.)

- žije síce v prírode, no nepodlieha úplne duši sveta (10), teda prírodnej nevyhuntnosti a zákonitosti, pretože každý človek osobitne má svoju vlastnú dušu, svoj vlastný, určujúci princíp. Každý človek je tak svojím vlastným vesmírom. Je len jeden makrokozmos, ale mnoho mikrokozmov, každý človek je zvláštnou variáciou mikrokozmu. Každý človek je tým však tiež viac menej nezávislým celkom vnútri sveta. Svojím telom je však aj človek podrobený zákonom sveta, vplyvom vesmíru. Avšak tým, že má vlastný princíp svojej existencie, že je novou prirodou v celku prirode starej, môže a musí všetky vplyvy vesmíru v sebe nielen tlmiť, pretože prirodzenosť nemožno potlačiť, ale novo rozvíjať, novo spracovávať, novo orientovať. Vďaka ľudskej schopnosti ľudsky konať, dáva človek popudom a determinantom vesmíru, pôsobiacim naňho cez jeho telo (a cez hmotné podmienky jeho existencie), nový rozmer. Človek tak môže v sebe meniť aj vplyvy hviezd, o ktorých sa vtedy tvrdilo, že majú rozhodujúci vplyv na všetky udalosti na zemi a v dejinách.

Kuzánus odmietal astrologický a iný fatalizmus. Podla neho je všetko v našich rukách, niet nijaká šťastena a osud. Človek je aktívna bytosť, nie pasívum prírody. To preto, lebo nie je časťou prírody, ale prírodou novou, prírodou mysliacou, prírodou, ktorá prírodu prekračuje. Typickou vlastnosťou človeka je schopnosť tvoriť nové, schopnosť ľudskej duše vynachádzať, robiť to, čo ešte nie. Pre Kuzánskeho je typickým príkladom tejto vlastnosti ľudská túžba vynachádzať rôzne prístroje a pestovať vedy. Vynálezy nie sú napodobením prírody, ale niečím, čo úplne novo konštituoval človek. Aj vedenie, ktoré musí byť jedine matematicky fundované, je ľudskou konštrukciou, pretože sama matematika, ktorá má byť vodkyňou všetkého vedenia, je niečím abstraktným niečím, čo vytvoril ľudský duch ( L436;129-130).