Re: Zmysel zivota

Ako reakciu na: Re: Zmysel zivota autora huigghuih zo dňa 25. Mája 2005 o 12:08:53:

Bola to kôpka malomocných, zbedačených, úbohých a nešťastných ľudí, ktorí zabudnutí svojimi blížnymi, živorili vo zvláštnych chatrčiach ďaleko za dedinou. Celkom nikto sa o nich nestaral. A títo ľudia, ktorí mali telo pokryté mokrými vredmi, s údmi zachvátenými hnilobou, rozžieranými od červíkov, s rozdrásanými nechtami, hľadali úľavu svojich bolestí tým, že otvorené rany vysúšali nad jamou naplnenou žeravým uhlím.

A čím viac svoje otvorené rany rozdierali a telo nimi pokryté nad žeravým uhlím vysušovali, tým viac sa naplňovali tieto rany špinou, hnilobným zápachom a hnisom, predsa však títo ľudia pociťovali pri svojom počínaní istý pôžitok, úľavu a uspokojenie.

No jeden z týchto nešťastníkov nebol úplne opustený. Jedného dňa si spomenuli na neho jeho priatelia a príbuzní, odviedli ho z kruhu spolutrpiteľov a zjednali odborného lekára. A keď mu lekár dal liek, po čase bol svojej hroznej choroby zbavený, uzdravil sa, takže mohol ísť, kam sa mu len páčilo. A tu navštívil svojich bývalých priateľov v biede a zastihol ich, ako práve opäť svoje telá nad jamou plnou žeravého uhlia vysúšali. A títo ľudia ho k sebe pozývali a volali na neho: ,,Poď priateľu, posaď sa k nám k žeravému uhliu, je to príjemné!“

Lenže tento uzdravený človek celý zdesený ušiel, aby sa už nikdy nevrátil k miestu trýzne.

Potom sa vydal iným smerom a uvidel ľudí, ako žili v majetku a pôžitku piatich zmyslových prežívaní, predmetov ktoré okom vstupujú do vedomia, zvukov ktoré uchom vstupujú do vedomia, pachov ktoré nosom vstupujú do vedomia, štiav ktoré jazykom vstupujú do vedomia, hmatových objektov ktoré telom vstupujú do vedomia, túžených, milovaných, príjemných, zmyslovým žiadostiam odpovedajúcim, vyhovujúcich a vnadných...

A tu prebudilo sa v ňom chcenie po zmyslových pôžitkoch a prebudený chtíč sa stal skoro šľahajúcim plameňom.

Aby chtíč ukojil ktorý je žiadostivosťou pudený, vrhol sa tiež do víru zmyslových pôžitkov, pásol sa na príjemných postavách, požíval milých zvukov, tešil sa z príjemných pachov, pochutnával si na vybraných jedlách, opíjal sa rozkošou lahodných dotykov a myslel si pri tom, Aké príjemné, aké rozkošné. Táto žiara horúceho života - aké šťastie!!!

A stalo sa, že tento muž jedného dňa prechádzal lesom, kde uvidel Buddhu sediaceho na hromade lístia, ponoreného v rozjímaní. Prikročil k nemu, úctivo ho pozdravil a usadol stranou. Sediac takto stranou k Buddhovi prehovoril: ,,Či je Buddha šťastný týmto spôsobom života ktorý žije?“

- ,,Tak je tomu otče rodiny, žijem šťastný a som jedným z tých, ktorí vo svete šťastní živý sú!“

- ,,Studené sú zimné noci v lese pane, prichádza doba mrazov, drsná je pôda rozšlapaná kopytami dobytka. Tenké je listové lôžko, málo listov na stromoch, ľahké je mníšske žlté rúcho, ostro veje rezavý zimný vietor.“

- ,,Tak je tomu otče rodiny, ale aj tak žijem šťastne a som jedným z tých, ktorí vo svete šťastní živí sú!“

Buddha pokračoval: ,,V majetku máš otče rodiny, domček ozdobený a maľovaný, chránený a opatrený pevnými dverami, oknami na závoru. Sú v ňom pohovky pokryté mäkkými vlnenými a ozdobenými látkami, s vankúšmi a pokrývkami z jemnej kože, lampa svieti v miestnosti, manželky vnadné a miľovania hodné tu stoja k tvojim službám. Si tu šťastný?!“

- ,,Som tu šťastný pane, veľmi šťastný!“

- ,,Je však možné otče rodiny, že tvoje bohatstvo ti bude odobrané kráľom, vylúpené lupičmi, strávené ohňom, zaplavené vodou, alebo odobrané chamtivými príbuznými, takže po tejto strasti ťažkomyseľnosť na teba doľahne a nariekajúc budeš bedovať: Majetku svojho nemám viacej?“

- ,,To je možné pane že sa to môže stať.“

- ,,A ďalej otče rodiny, pozri na svoje ženy ktoré sú v rozkvete svojich mladých rokov, ani príliš veľké, ani príliš malé, ani príliš plné, ani príliš útle, nezdajú sa ti byť v tomto čase nádherné?“

- ,,Určite pane že je to tak.“

- ,,Je však možné otče rodiny, že tieto sestry raz priberú, alebo onemocnejú a budú tu ležať pomazané olejom, len inými držané pri živote, inými ošetrované?!“

- ,,Aj to je možné ó pane!“

- ,,Alebo je možné otče rodiny, že tieto sestry dosiahnu vysokého veku, osemdesiat i viac rokov, že potom budú zlomené, zhrbené, o barle oprené, zvädnuté, bezzubé, s nabehnutými žilami, s holou trasiacou sa hlavou plnou vrások a škvŕn pleti?“

- ,,Je to tvrdé čo mi Buddha hovorí, ale musím uznať že je to tak, je to možné pane!“

- ,,A ďalej otče rodiny, či nepríde deň, keď tieto sestry budú ležať na spalovišti, napuchnuté, zmodralé, prechádzajúce v hnilobu, a bude nádhera zaniknutá a bieda zjavná?“

- ,,Musím uznať pane, že i v tomto pravdu máš a určite sa to stať musí, nie je možné inak!“

- ,,A ďalej otče rodiny, či sa tvoj čas nenaplní takže sám o sebe poznáš - nevlastním už svet, všetko opúšťam, treba ísť?! Lebo na zosnulom nie je závislý majetok, ani žena, dieťa, peniaze, statok alebo zem. Príliš krátky je život náš, nestály, neistý, bez trvania! Potom človek klíči znovu vo večnom kolotoči podľa svojich skutkov sa vracajúc, možno i ako zviera, alebo ešte horšie?“

- ,,Máš pravdu pane, aj ja tak poznávam na sebe!“

- ,,Teda otče rodiny, v duchu dôkladne teraz uvažuj, či pravda je čo si povedal: Som tu šťastný pane, veľmi šťastný?!“

- ,,Ako by to pravdou mohlo byť pane, keď si mi ukázal vyhliadky ktoré ma nemôžu minúť v budúcnosti!

Ty však pane, prečo tvrdíš že sťastný si, prečo sa staviaš k tým, ktorí vo svete šťastní sú?“

- ,,Onen chtíč po zmyslových pôžitkoch otče rodiny, ktorí rodí strasť a žiaľ za života a zdesenú úzkosť smrti, je mnou zrušený, vykorenený, úplne zničený, takže nemôže viac klíčiť a rozvinúť sa! A pretože všetky žiadosti vo mne vyhasli, nie som závislý na ničom, pretože nie som na ničom závislý, ničoho sa neobávam a pretože sa ničoho neobávam ani života ani smrti, panuje vo mne mier. Preto otče rodiny žijem šťastný a som jedným z tých, ktorí vo svete živý šťastní sú.“

- ,,Avšak tento mier pane, je bez radosti, musí to byť veľmi žalostivý mier, tento tvoj život bez tepla sa musí podobať širokému, bielemu, snehovému poľu, ktoré je studené a mrazivé ako ľadovec!“

- ,,Tak nesmieš na vec nazerať otče rodiny! Ako mi bolo povedané, vraj si bol predtým chorý, ťažko nemocný, trpiaci, údy tvojho tela boli pokryté vredmi, hnijúce a červami rozožierané, pretože si trpel malomocenstvom. Aby si zmiernil svoje bolesti a svrbenie otvorených rán, rozdieral si ich a nechal vysúšať nad jamou plnou žeravého uhlia. Ak by ti niekto vtedy ono žeravé uhlie odobral, či by si neprepukol v nárek a žalovanie?“

- ,,Ovšem pane že by som prepukol v nárek a žalovanie, pretože toto žeravé uhlie bolo zmierňovacím prostriedkom, aby neznesiteľné rany boli aspoň na cvhíľu znesitelné!“

- ,,Teraz však otče rodiny, keď si malomocenstva zbavený, uzdravený, či by si inému malomocnému ktorý si takto osúša rany nad ohňom, ešte stále závidel a išiel si aj ty osúšať telo nad žeravú jamu?“

- ,,Už nikdy pane! Ak je niekto nemocný, potrebuje liek, ak sa však z choroby dostane, nemá liek už zapotreby.“

- ,,A máš mier v sebe teraz otče rodiny, ktoré ti dalo oprostenie sa od malomocenstva, alebo sa podobá tvoj život bez žeravých uhlíkov, bielemu snehovému poľu, ktoré je studené a mrazivé ako ľadovec?“

- ,,V žiadnom prípade pane! Zanechanie žeravého uhlia bolo dôsledkom môjho uzdravenia, a na miesto tohto uhlia nenastúpil chlad, ale blaho zdravia. V pravde pane, je tento žiar veľmi bolestivý a neznesitelný!“

- ,,Čo myslíš otče rodiny, je tento žiar až teraz neznesiteľný a bolestivý, alebo bol bolestivý už vtedy keď si trpel malomocenstvom?“

- ,,Teraz práve pane, je ten žiar veľmi bolestivý, ale aj vtedy v čas mojej choroby bol taktiež hrozne bolestivý. Ako malomocný ovšem pane, ktorého údy boli pokryté vredmi a ranami, ktoré boli zväčšované a nad ohňom sušené, som bol pomätenej mysle a tento žiar som bolestne znášal v klame: Och aké príjemné!“

- ,,A práve tak otče rodiny, ako boli zmyslové pôžitky minulosti bolestne neznesitelné a žeravé, tak budú tiež zmyslové pôžitky v budúcnosti bolestne neznesiteľné a žeravé, a sú tiež zmyslové pôžitky prítomnosti bolestne neznesiteľné a žeravé. Avšak tvorovia otče rodiny, ktorí sú oddaní zmyslovým pôžitkom, sú smädní po zmyslových pôžitkoch, v zmyslovej horúčke chytení, tiež sú pomäteného ducha a keď tieto pôžitky bolestne znášajú v klame: Och aké príjemné!“

- ,,Ako človek malomocný ktorý čím viac svoje rany zväčšuje a nad žeravým uhlím vysúša, tým viac a viac sa tieto rany špinou, zápachom a hnisom plnia, on však pri tom predsa istú príjemnosť cíti - práve tak isto konajú tvorovia otče rodiny, ktorí sa unášajú zmyslovým pôžitkom, aby ukojili smäd po zmyslových pôžitkoch, aby nasýtili zmyslovú horúčku, ktorá nimi lomcuje. Avšak čím viac a viac otročia zmyslovým pôžitkom, tým viac a viac v nich rastie zmyslová vášeň, tým mocnejšie a mocnejšie hára zmyslová horúčka, ale oni predsa pociťujú istú príjemnosť, ktorá vychádza z pätorakého druhu zmyslových pôžitkov. Je to presne tá istá príjemnosť, presne ten istý pôžitok, aký robí malomocnému žeravé uhlie!“

- ,,Ak ale človek potlačí smäd po týchto pôžitkoch a zažehná tak horúčku zmyslových vášní, potom nepotrebuje už zmierňujúceho prostriedku, je uzdravený, zotrváva v stave šťastia, cíti sa blažený! A skutočné blaho nie je ani teplom, ani chladom, ani žiarom, ani ľadom, je to proste blaho toho, kto je uzdravený.“

- ,,Aj ja otče rodiny som kedysi žil v domove, v majetku a v užívaní si piatich zmyslov. Mal som tri paláce, pre jeseň, zimu a leto. A strávil som štyri jesenné mesiace v prvom paláci, kde dievčatá hrali a spievali. Neskôr som pochopil podľa skutočnosti vznik a zánik zmyslového pôžitku, slasť ním prinášanú no strasť nasledovnú, pričom zavrhol som zmyslovú vášeň, prekonal zmyslovú horúčku, otročenie zmyslovým pôžitkom, potlačil smäd a dosiahol mier svojho ducha.

A videl som ako iní tvorovia ktorí sú zmyslovému pôžitku oddaní, ktorí sú smädní po zmyslových pôžitkoch, zmyslovou horúčkou rozpálení, otročia zmyslovým pôžitkom, nemohol som im však závidieť a vidieť v tom už nejakú radosť. A prečo?

Pretože otče rodiny, moja radosť vzdialená týmto pôžitkom, dosahovala až k nebeskému blahu. A keď som takúto radosť prežíval, nemohol som už nič nájsť na obyčajnom zmyslovom blahu.“

- ,,Zdravie je najväčším pokladom, nirvána najväčšou slasťou. Tykýto je otče rodiny stav, výšky môjho učenia. Ovšem je to nutné skúsiť, je to nutné prežiť! Keby si to prežil tak by si vedel, čo zdravie je, čo je nirvána. A ako by si začínal postupne vidieť, uvažoval by si: Po veľmi dlhý čas som duchom svojim bol klamaný, mýlený, že nedal mi poznať pravého stavu vecí!“

- ,,Ó pane, toľko dôverujem odteraz Buddhovi a myslím, že učenie mi môže svoje predať, aby som slepoty bol zbavený a mohol zo svojho miesta vstať!“

- Budiš otče rodiny, vypočuj si dobré učenie a ak si ho vypočuješ a budeš podľa neho žiť, už veľmi skoro dospeješ tam, kde nie je ani žiaru ani mrazu!“

- ,,Výborne pane, výborne! Ako keď sa prekotené znovu postaví, zahalené odkryje, alebo zblúdilému cesta ukáže, alebo v tmu svetlo vnesie, kto oči má - veci bude vidieť! Práve tak mi bolo ukázané učenie! A preto beriem útočisko u Buddhy, za svojho prívrženca nech ma považuje odo dneška, po celý život!

Reakcie

Posielanie reakcie