Učenie abélarda, p.

- obsahuje devízu "cognoscere et comprehendere" (poznať a pochopiť, čo sa poznáva). Prostriedkom na to má byť dialektika a logika ako vedy odvodené z logu, poskytujúce rozumové prostriedky, ktoré vedú k poznaniu pravdy.
Logika môže systematizovať aj teológiu a umožniť, aby sa v nej dali využívať filozofické pojmy a princípy. Logika má preto dve úlohy: tematicky filozofovať a primerane využívať racionalizovanú metódu. Ide tu o prechod od poznávacej analýzy slov k pochopeniu ich obsahov a cez pochopenie týchto obsahov k poznaniu vecí. Filozofia je dialektika, čiže umenie (ars), ktoré má slúžiť teoretickému i praktickému poznávaniu vecí, komunikovaných človeku pomocou pojmov a slov. Ide jej o pochopenie vyjadrených obsahov, a nie o dosiahnutie ontologickych základov reálneho bytia.
Dialektika predpokladá vypracovanie spôsobov a prostriedkov, ktorých úlohou je rozumové skúmanie a určovanie pravdivosti poznania. Nevyhnutnou podmienkou predchádzajúcou skúmanie je pochybovanie a len pochybovaním v procese skúmania možno dospieť k poznaniu pravdy.
Pochybovanie sa týka predovšetkým autentičnosti textov a hierarchie autorít, od ktorých pochádzajú materiálové údaje. Pochybovať treba ďalej o obsahu materiálov; to, čo v nich autori povedali, čo chceli povedať a čo neraz sami odvolali ako nezlučiteľné s pravdou, treba podrobiť imenentnej kritike. Táto procedúra umožní vysvetliť a neraz aj odstrániť nejeden rozpor v autoritatívnych materiáloch. Ďalej treba rozlišovať medzi tým, čo má praktický, právno-inštitucionálny charakter, a tým, čo má charakter principiálne meritórny, a teda patrí k všeobecným vedeckým ťézam. Treba tiež dôkladne preskúmať zmysel termínov a výrazov, ktoré rozliční autori môžu používať v rozličnom význame. Ak sa zistí rozpor medzi autormi, treba ich tézy zvážiť a porovnať a vysloviť sa za najlepšie opodstatnénú mienku.
Analýza textu má viesť ku schopnosti objaviť a nastoliť problém obsiahnutý v danom pramennom materiáli, vyjadriť ho v presne formulovanej otázke, ktorá má byť kľúčom otvárajúcim cestu k múdrosti (cf. múdrosť (Abélard)). Pochybovanie, vedecká samostatnosť a sloboda kritického prístupu k problému, to sú tri nástroje dialektickej metody, ktoré majú človeku umožniť poznanie pravdy.
Dialektická metóda nemá byť len formálnym nástrojom umožňujúcim verbálne správne pestovanie teologie, ale má viesť aj k osamostatneniu filozofie, dávajúc jej možnosť vyslovovať sa a rozhodovať o pravde a omyle v oblasti teologickej problematiky.
Všeobecný pojem sú takým výrazom v súde, ktorým sa môžeme vyslovovať o mnohých jednotlivych predmetoch. Všeobecný pojem sa ľíši od toho, čo je jednotlivé a konkrétne a čím nemožno o ničom vypovedať. Nevyslovuje sa teda vec, ale nejaký termín, slovo, názov. Všeobecný pojem je teda slovo (vocabulum) vytvorené (ex inventione) na označenie jednotlivých a konkrétnych predmetov. Je to reč (sermo), čosi konvenčne a slobodne ustálené ľuďmi (ex hominum institutione) a určené na dorozumievanie sa. Všeobecnosť slova spočíva vo formálno-logickom obsahu,ktorý sa môže vyslovovať o tom, čo je jednotlivé ako subjekt v súde. Preto sa všeobecné pojmy môžu rovnako dobre vzťahovať na veci ako aj na myšlienky, a teda na rozumové obsahy.
Všeobecný pojem vzniká abstrakciou čiže oddelením vlastnosti veci. Podobnosť vecí spočíva v tom, že majú spoločnú vlastnosť. Táto podobnosť nemá iné bytie okrem veci. Podobnosť čiže nomen je to, čo spôsobuje, že nejaká jednotlivina sa určuje menom "človek', živočích", "rastlina" a pod. Každý všeobecný pojem obsahuje teda v sebe čosi z reálneho obsahu danej veci, ale ako logický znak je rozumovým výtvorom, slúžiacim na vyslovovanie súdov. Takto vytvorený všeobecný pojem je presným, i keď nie úplným odrazom jednotlivej veci: presným - pretože všetko, čo sa vyslovuje vo výraze "človek", týka sa každého Jána a Petra, neúplným - pretože nie všetko, čo patrí ku konkrétnemu Petrovi a Jánovi, je obsiahnuté a vyslovené vo všeobecnom pojme človeka.
Spojenie viery a rozumu nie je možné ani v oblasti chápania dogmatických formulácií, ani v oblasti možností ich racionálneho a logického formulovania. V teológii možno byť znalcom umenia predstavovať nadprirodzené veci (intelligere), o ktorých hovorí viera (credere), ale nikdy nemožno byť tým, kto poznáva (cognoscit) pomocou údajov vonkajšieho sveta, ktoré poníma (comprehendit) a rozumie ich reálnym obsahom na základe rozumových pojmov. Dogmy viery preto nemožno zladiť s dialektiĺym poznaním rozumu.
Existuje prirodzená morálka a kresťanská etika je jej svojráznym teologickým pretavením (reformatio legis naturalis). Cieľom etiky je poznanie dobra ako úloha stojaca pred človekom a ukazovanie ciest a prostriedkov, ktoré k nemu vedú. Prostriedkom na dosiahnutie dobra je cnosť ako návyk dobrého konania, podobne ako morálne zlo je návykom opačného konania. V oboch prípadoch podstatná je intencia čiže vedomé rozhodnutie človeka konať tak alebo onak: samo ľudské konanie je morálne indiferentné, jeho dobro a zlo závisí od intencií, takže človek sám je tvorcom svojho morálneho konania a sám sebe zaň zodpovedá. Kritériom morálneho konania je ľudské vedomie alebo svedomie (conscientia), v ktorom spočívajú a stretávajú sa subjektívne kritériá konajúceho (cnosť) a objektívne kritériá v podobe uskutočneného činu. Preto len od človeka závisí morálna hodnota jeho konania ( L23;241-245).