Učenie herakleita

učenie Herakleita

- je spolu s učením milétskej školy a učením pytagorejcov prameňom klasickej gréckej filozofie. Svet nikto nestvoril, ale bol, je i bude večne žijúcim ohňom, uhasínajúcim podľa miery i rozhorievajúcim sa podľa miery. Oheň je kozmogonickým princípom a čímsi, čo heterogénne spočíva vo veciach, čosi v nich imanentné, čosi, čo je samo osebe vždy totožné, hoci sa neustále premieňa na všetko. Oheň je tu substrátom možností, ktorý - z obsahovej stránky ustavične totožný - stále nadobúda rozličné nové formy, vďaka nemu sú veci rovnorodé, šu tej istej povahy, patria do tej istej skutočnosti. Oheň nemá nikdy absolútny začiatok ani absolútny koniec, ale je len večne sa uskutočňujúcou zmenou.

Existencia vesmiru je nekonečným prameňom, ktorý stále je a zároveň sa ustavične mení na základe svojej praexistujúcej substancie čiže ohňa. Kde je oheň, tam je i jeho protiklad - chlad, a kde sú protiklady, tam je spor medzi nimi, a kde je spor, tam je i nerjaký pohyb. Prameňom i príčinou všetkých zmien vo vesmire je princíp boja protikladov, v dôsledku čoho nikdy nič nemôže byť bezvýhradne jedným a tým istým. Proces stávania sa sa uskutočňuje dvojakou cestou: od ohňa dolu, k ochladzovaniu sa a nebytiu, a zdola nahor, z chladu k vzplanutiu bytia, pričom sa začína opäť takmer tá istá cesta. Je to všeobecný poriadok harmónie, vytvorenej od nej neodlučnou disharmóniou a jej popretím, čo vytvára novú hamróniu.

Človek je súčasťou vesmíru a ako skozmičtený mikrokozmos je substančne spojený s makrokozmom. Zmeny vo svete sú podobné zmenám v ľudskom živote a naopak. Všetko má vo svojej podstate rovnakú povahu a všetko - zmyslové, intelektuálne i morálne kvality - sa riadi tým istým zákonom ako svet prírody. Toto je však nedostupné obyčajnej zmyslovej skúsenosti, a preto to možno poznať len rozumom.

Existujúci poriadok vo svete a jeho večné cyklické obrodzovanie sa podlieha logu, čiže rozumu a jeho večnému zákonu predurčenia. Logos je totožný s ohňom ako princípom, ktorý všetko podriaďuje nevyhnutnosti stávania sa. Kým však oheň je len substrátom každej zmeny, logos je jednou zo základných podôb tohto substrátu, predstavujúcou stálosť súvislostí a vzťahov, ktoré pretrvávajú v neustálej premene vecí. Preto sa tieto súvislosti dajú pochopiť len rozumom. Logos je v tomto prípade "slovom", ktoré definuje cyklickú následnosť boja protikladov. Logos tým umožňuje ich rozumové pochopenie. A tak sa svet prihovára svojím logom - slovom poriadku - a človek počúvajúci reč sveta ho poznáva a vystihuje vlastným slovom, ktoré vyjadruje poznaný poriadok následnosti vývinu a stávania sa. Logos teda znamená druhotnosť prazákladu ohňa, a ak oheň je mierou ontologického jestvovania všetkých vecí , je logos mierou intelektuálneho nazerania a poznania všetkých vecí človekom ( L23; 71-72).