Rawls, j. - podrobnejšie

Rawls, John (1921 Baltimore - ) Kód: 243

- americký sociálny filozof a filozof kultúry. Sústreďuje sa na normatívnu praktickú filozofiu a rozpracúvanie teórie spravodlivosti (cf L1073), ktorú koncipoval ako alternatívu k utilitarizmu. V protiklade k utilitarizmu Rawls zastáva prednosť spravodlivosti pred (utilitaristickým) dobrom, t. zn. pred perspektivou konsekvencionalistickej sumy úžitku. Najvyššiu normatívnu kvalitu preto majú deontologické zásady spravodlivosti, ktoré Rawls vykazuje pomocou fiktívneho prvotného stavu. Tieto zásady charakterizujú spravodlivosť ako fairness (slušnosť, čestnosť, poctivosť, spravodlivosť).

Fikciu prvotného stavu možno opísať takto: Vezmime určitý počet osôb, ktoré majú za úlohu spoločne stanoviť zásady spolocenského poriadku, v ktorom budú musieť potom sami žiť. Predpokladajme, že každá z tychto osôb je rozumná, ide jej o jej vlastný prospech a má určitý zmysel pre spravodlivosť. Ďalej predpokladajme, že žiadna z týchto osôb nevie, aký bude mať v tejto spoločnosti kultúrny kontext, ku ktorej triede aklebo vrtsve či generácii bude patriť, aké bude mať nadanie, pohlavie alebo zdravotný stav. Tieto osoby sa teda zaraďujú pod závoj nevedenia. Tento závoj spôsobuje, že subjektivne záujmy a preferencie sú bezpredmetné. Aké zásady si tieto osoby zvolia?

Spolu so závojom nevedenia definujú tieto podmienky zásady spravodlivosti ako zásady, na ktorych by sa zhodli rozumní, sebe rovní ľudia, ktorí sledujú svoje záujmy, ak nie je o nikom známe, že mu prírodné alebo spoločenské okolnosti dávajú väčšie alebo menšie výhody.

Tieto osoby by sa nevyhnutne rozhodli pre dve zásady:

1. Zásadu čo možno najväčšej slobody: Každý má rovnaké právo na čo najrozsiahleší celkový systém rovnakých základných slobôd, ktorý je možný pre všetkých.

2. Zásadu zahrnujúcu a) princíp rozdielov a b) princíp čestnej rovnosti šancí: Sociálne a hospodárske nerovnosti musia mať nasledujúcu povahu::

a) musia pri obmedzení spravodlivej zásady úspornosti prinášať jednotlivcom najmenej obdareným čo možno najväčšiu výhodu a

b) musia byť spojené s úradmi a pozíciami, ktoré sú otvorené všetkým podľa zásady čestnej rovnosti šancí.

Zásada úspornosti, o kotrej je zmienka v princípe rozdielov, zohľadňuje záujmy budúcich generácií.

Na základe týchto hlavných deontologických zásad spravodlivosti, rozvíja Rawls dvojstupňovú teoriu dobra:

1. V slabej teórii dobra ide o individuálne blaho človeka, ktoré definuje ako úspešné splnenie rozumného životného plánu v rámci spravodlivého poriadku. Relevantné sú tu všetky statky, ktoré majú nejakú úlohu v rozumnom životnom pláne, teda sloboda a šance, príjem a majetok, a sebaúcta. Podľa tejto slabej teórie sa orientujú osoby v prvotnom stave, kedy v zmysle svojich záujmov koncipujú princípy spravodlivosti. Slabá teoria dobra je potrebná na vysvetlenie rozumného priania základných statkov a pojem rozumnosti, ktorý je v základe voľby zásad v prvotnom stave. Z tejto teorie vyplývajú predpoklady, ktoré sú nevyhnutné pre vyvodenie zásad spravodlivosti.

V úplnej teórii dobra ide o dobréh, t. zn. mravne hodnotného človeka, ktorého možno charakterizovať ako toho, kto v nadpriemernej miere vykazuje základné vlastnosti mravnej osobnosti, ktoré si ľudia pri sebe navzájom želajú v prvotnom stave. Pretože sú stanovené zásady spravodlivosti a predpokladá sa úplná zhoda, každý vie, že si bude v spoločnosti priať, aby ostatní mali mravné zmýšľanie, ktoré smeruje k zachovaniu tychto zásad.

Dobrá spoločnosť je taká, kde sú nielen etablované zásady spravodlivosti, ale aj verejné vedomie je určované (mravným) zmyslom pre spravodlivosť.

Rawlsova teória spravodlivosti prijíma Aristotelovu teóriu cností ( L979; 242-243).

------------
Rawls, J.>