Dobrý deň,

prišiel som sem, aby som sa s vami podelil o moju veľkú záľubu, ktorú zdieľam s takmer 200 tisíc mladými ľudmi vo veku 10 až 16 rokov a ich trénermi, čiže stavbou a programovaním autonómnych robotických modelov, ktoré každoročne súťažia a turnajových stoloch v 70 krajinách na celom svete. Na Slovensku túto súťaž organizujeme 7. raz na 5 miestach na Slovensku a záujemcovia sa do 10. októbra stále môžu prihlásiť.

O záľube z pohľadu trénera tímu možno hovoriť nielen preto, že je to jedna z mála aktivít, kde vám po skončení krúžku 11-ročný chlapec povie, citujem "Do takejto školy ma baví chodiť" a kde žiak, ktorý mal na predchádzajúcom vysvedčení viacero štvoriek trávi celý krúžok nadšeným stavaním technicky náročných knštrukcií, pričom sa mu nevyrovnajú ani samí jednotkári a tým získava potrebné sebavedomie a pocit, že aj on dokáže produkovať cenné výsledky, ale najmä preto, že je jedinečnou platformou alebo pevným rámcom, v ktorom prebieha mimoriadne intenzívny prenos informácií, nazvime to istou formou vzdelávania z iniciatívy samotných detí. Ide o samomotivujúcu aktivitu, ktorá otvára mladým ľuďom dvere do sveta vedy a techniky a to, ako čoskoro uvidíme, nielen do odborov strojníctva, elektrotechniky a informatiky - troch pilierov, na ktorých stojí progresívne sa rozvíjajúci odbor robotiky, ale aj iných.

Môj príbeh začína v polovici 80-tych rokov 20. storočia, keď som sa po druhý raz ako 12-ročný zúčastnil Letného sústredenia talentovanej mládeže v elektronike, tábora, ktorého približne 30. ročník sa úspešne skončil pred 2 týždňami. Zúčastnilo sa na ňom 36 mladých ľudí vo veku 12-18 rokov so záujmom o elektroniku, programovanie a robotiku, dvoch intenzívnych týždňov, počas ktorých si každý účastník kompletne navrhol a postavil vlastný elektronický výrobok, poskladal a naprogramoval vlastného autonómneho robota, naučil sa programovať robotickú platformu Arduino v jazyku C, realizoval netriviálny projekt podľa vlastného výberu a pod vedením viac ako 10 profesionálov z rôznych odvetví elektroniky strávil 14 dní v krásnom prírodnom prostredí plných športu i zábavy. Je to práve neustála prítomnosť odborníkov, prakticky neobmedzená možnosť kladenia otázok a konzultácií a dostupnosť potrebnej techniky a materiálu, vďaka ktorej účastníci tohto tábora často zažívajú "posun vpred" o viac ako za celý rok práce na záujmovom krúžku.

V polovici 80-tych rokov síce ešte neboli k dispozícii robotické stavebnice, ale LSTME mi otvorilo dvere, na ktoré som sa snažil klopať už niekoľko rokov. A keď som sa neskôr tohto tábora v 90-tych rokoch viac ako 7-krát zúčastnil ako inštruktor, aj na Slovensku - a teda aj v našom tábore sa objavila nultá verzia robotických stavebníc. Nadšenie z prvého zosnímaného a na displeji zobrazeného oscanovaného písmena A, pomocou skenera, ktorý sme zostrojili s deťmi v tábore, mi zostáva ako nezabudnuteľný zážitok na celý život, zážitok z naplnenej túžby objavovať a chápať súvislosti, príčiny a princípy a konštruovať užitočné zariadenia, ktoré ich využívajú, túžby, ktorá je hnacím motorom vedy, výskumu a všetkého pokroku ľudstva. V živote som mal veľké štastie na učiteľov, ale najvýraznejšiu stopu vo mne snáď zanechal učiteľ matematiky na strednej škole, ktorý síce používal širokú škálu pedagogických metód, ale jeho prístup bol založený na Piagetovskom Konštruktivizme. Typická hodina vyzerala tak, že učiteľ napísal na tabuľu niekoľko príkladov, ktoré sme samostatne - a v prípade potreby s pomocou nenápadných usmernení - riešili. PRíklady boli zvolené tak, ab sme ich so svojim dovtedajším aparátom pri potrápení viacerých a prípadne aj všetkých "závitov", ktoré sme mali k dispozícii dokázali vyriešiť. Na týchto príkladoch sme však sami objavovali nové princípy, pojmy, závislosti a vzťahy, ku ktorým nám prezradil teóriu a formalizovaný aparát až vtedy, keď sme si ju vo svojich hlavách najskôr boli sami skonštruovali. Tento spôsob vyučovania buduje v mysliach študentov pevné základy, na ktorých sa neskôr dobre stavajú a ukotvujú ďalšie poznatky a hlavne trénuje a motivuje študentov k vlastnému objavovaniu a rovnakému a pritom tak potrebnému štýlu učenia sa aj neskôr v živote.

Robotické stavebnice, s ktorými som sa prvýkrát stretol na LSTME, idú v didaktickej teórii objavovania a učenia sa ešte ďalej. Podľa Seymoura Paperta, autora didaktickej teórie Konštrukcionizmu a spolupracovníka tímu, ktorý vytvoril nultú generáciu robotických stavebníc, získava žiak poznatky ešte intenzívnejšie a priamočiarejšie, ak ich konštruuje vytváraním modelov reálneho sveta vlastnými rukami. Pozorovanie, práca v priestore fyzických a logických obmedzení pri konštruovaní modelov s požadovanou funkcionalitou alebo pri hre s otvoreným koncom a snaha pochopiť a vysvetliť pozorvané javy, hľadanie abstrakcií a zovšeobecnení, tým všetkým vytvára konštrukcionizmus ideálne situácie pre konštruktivistické učenie sa.

Keď bola v roku 1998 na trh uvedená prvá generácia robotických stabebníc (ktorá sa od nultej líšila najmä úpnou autonómnosťou robotov - čiže odpadla nutnosť pripájať roboty káblom k PC, ktoré ich riadilo a celé riadenie činnosti robota sa prenieslo do samostatnej riadiacej jednotky - čiže akejsi kocky, v ktorej je zabudovaný programovateľný počítač), občianske združenie FIRST (For Inspiration and Recognition of Science and Technology) hneď v tom istom roku založilo robotickú súťaž pozostávajúcu zo 4 disciplín.

Prvou z nich je stavba a programovanie robotov, ktoré riešia modelové situácie z reálneho sveta na štandardizovanom ihrisku s rozmermi približne 2,5 x 1,2 m. Súťažiace tímy vo svojich školách, na krúžkoch alebo v kluboch pracujú 3-4 mesiace na hľadaní vhodných spôsobov konštrukcie, programovania a kombinovaných modulárnych robotov a ich odmínamteľných doplnkov tak, aby robot na turnaji v stanovenom čase 150 sekúnd splnil čo najviac bodovaných úloh, ktoré sa na celom svete - čiže pre všetkých bezmála 20000 súťažiacich zverejňujú na konci augusta.

Druhá kategória, Tímová práca, sa zameriava na trénovanie schopnosti efektívnej komunikácie a spolupráce, vzájomného rešpektu a schopnosti využitia silných stránok každého člena súťažiaceho tímu. Vzájomná interakcia žiakov je aj podľa Papertovho konštrukcionizmu pre učenie sa kľúčová a nevyhnutná, otvára a odblokováva cesty, ktoré by ostali neobjavené. Rovnako je to v reálnom živote, kde si vytvorenie kompetitívneho výrobku, či patentu takmer vždy vyžaduje efektívnu spoluprácu expertov z rozličných oblastí. Tradičná škola vychováva k nesmiernemu individualizmu - každý z nás je hodnotelný len za vlastnú prácu, dostáva vlastné známky, vlastné vysvedčenie, píše samostané testy a rieši samostatné domáce úlohy. Zdieľanie zodpovednosti za spoločný výsledok, záväzok odviesť prácu v prospech tímového projektu, zodpovedný spoločenský kontrakt - to sú všetko vlastnosti, ktoré sa u žiakov objavujú skôr ojedinele a spravidla nie sú vyžadované pre úspešné absolvovanie všetkých stupňov škôl. Tímy v tejto robotickej súťaži bez osvojenia uvedených schopností nemôžu byť úspešné.

Treťou kategóriu je Robot-Design. Zameriava sa na posúdenie kvality stavby a programovania nad rámec mechanisticky pridelených bodov za splnenie úloh na ihrisku. Rovnako úspešný robot z hľadiska počtu získaných bodov môže byť poskladaný robustnejšie, modulárnejšie, elentanejšie a efektívnejšie, lepšie využívať spätnú väzbu zo senzorov, úspešne sa lokalizovať na ihrisku alebo to môže byť narýchlo pozliepaný ad-hoc model, ktorý funguje len vďaka presne nameranému počtu otáčok a nasmerovaniu súťažiacim pri štarte na ihrisku.

Poslednou, avšak rozhodne nie najmenej významnou kategóriou je Výskumný projekt. Súťažné tímy počas 3-4 mesačnej prípravy na turnaj v zadanej oblasti, ktorá sa pkaždoročne mení nájdu jeden pretrvávajúci problém v reálnom svete, kde podľa ich predstáv nefunguje v praxi všetko tak, ako by mohlo. Úlohou tímu je dôkladne analyzovať tento problém a existujúce riešenia a navrhnúť a v rámci možností aj pripraviť realizáciu vlastného inovatívneho riešenia. Napríklad v predchádzajúcom ročníku bola zadanou oblasťou téma prírodných katastrof. Tím z košického gymnázia navrhol a dokonca aj zostrojil v praxi použiteľný prístroj na skorá varovanie pred blížiacim sa zosuvom pôdy. Úlohou tímov je konzultovať svoje rieŠenie s odborníkmi, využívať a dôsledne uvádzať čo najviac zdrojov informáviía zdieľať svoje rieŠenie vo svojom okolá podľa možnosti aj s komunitou, ktorá z ich rieŠenia môže mať osoh.

V robotickej súťaži teda zvíťazí iba taký tím, ktorý získa dostatočný počet bodov na turnajovom stole, pracuje podľa zásad tímovej práce, vytvorí robota s dobrými konštrukčnými a programátorskými vlastnosťami a predvedie výsledky kvalitného výskumného projektu.

Počet súťažiacich tímov doposiaľ z roka na rok rástol a byť súčasťou komunity takejto robotickej súťaže je pre mňa obrovským prínosom po mnohých stranách. Ak vás táto vzdelávacia iniciatíva oslovila, môžete sa zapojiť ako tréner, či podporovateľ tímu, sponzor súťaže alebo sa pridať k jej organizátorom, veľmi radi vás medzi seba prijmeme.

V priestoroch podujatia sa môžete pozrieť na tohtoročné modely misií, ihrisko a úlohy, a porozprávať sa s úspeŠným tímom a jeho trénerom. Na záver si spolu pozrime jednu jazdu víťazného tímu Veterrobot na finále medzinárodnej súťaže v Jeseníku v decembri roku 2013.

Všetky informácie a možnosť prihlásiť sa nájdete na webstránke súťaže fll.sk.

Ďakujem za pozornosť.