von Hayek<"
Svojbytný a originálny charakter rakúskej filozofickej tradície spočíva
najmä v tom, že táto tradícia predstavuje radikálnu kritickú opozíciu voči
filozofii pestovanej v ostatných nemecky hovoriacich krajinách, t. zn. voči
nemeckej klasickej filozofii a filozofickým prúdom z nej vychádzajúcim alebo
sa k nim navracajúcim. Veľké odmietnutie pruskej, neskôr ríšskonemeckej
filozofie je pôvodne zamerané proti jej (transcendentálnemu) subjektivizmu; v
ďalšom vývoji sa však tento kritický postoj rakúskej filozofie orientuje stále
zreteľnejšie proti totalitárnemu a etetistickému duchu nemeckého
transcendentálneho subjektivizmu a všetkých jeho filiácií vrátane marxizmu.
Protitotalitárna orientácia rakúskej filozofickej tradície sa nerealizuje
primárne v rovine politického myslenia (s výnimkou T. G. Masaryka), ale v
podobe kritiky východiskových filozofických predpokladov nemeckého
transcendentálneho subjektivizmu spojenej s hľadaním nových ontologických
fundamentov, schopných zastávať funkciu filozofickej legitimizácie
individualisticko-liberalistického videnia sveta a zodpovedajúceho chápania
demokracie. Táto funkcia sa realizovala najmä v brentanovskej syntéze
aristotelizmu a kartezianizmu, ktorá je východiskom tak Masarykovho
demokratizmu, ako aj liberalistického učenia rakúskej ekonomickej školy, ako
aj pôvodnej netranscendentalistickej verzie Husserlovej
fenomenológie.
Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie, na ktorú možno z istého
hľadiska nazerať ako na spôsob filozofickej legitimizácie túžby Nemcov po
jednotnom štáte, sa rakúska filozofická tradícia formuje v podmienkach
existujúceho štátneho celku. Hlavným mravným a politickým cieľom prezieravých
vrstiev rakúskej spoločnosti bolo preto presadenie štátneho usporiadania,
ktoré by etnickým a sociálne rôznorodým zložkám rakúskej monarchie poskytovalo
možnosti autonómnej národnej a politickej existencie. Z tejto optiky sa tuhý a
nedemokratický viedenský centralizmus musel nevuhnutne javiť ako niečo, čo v
dlhodobej perspektíve ohrozuje samotné základy rakúskeho štátu.
Ďalším zdrojom antitotalitárnej a antiautoritárnej orientácie rakúskej
filozofickej tradície je negatívny postoj Bolzana,
Brentana, Masaryka,
Stumpfa,
Martyho atď. k autorite katolíckej cirkvi; tento negatívny postoj je
obzvlášť zrejmý v Bolzanových konfliktoch s jeho cirkevnou vrchnosťou, v
Brentanovom zrieknutí sa kňazského úradu a v Masarykovej konverzii k
protestantizmu.
Príznačná je aj afinita rakúskej filozofie k anglosaskej i francúzskej
filozofickej tradícii (Brentanove vzťahy k Descartovi
a J. S. Millovi,
Masarykov príklon k Humovi
a Comtovi atď.) V priebehu 20. storočia dochádza
dokonca k priamej integrácii anglosaskej a rakúskej filozofickej tradície
(napr. vo vzťahu A. Smith - F. A. von Hayek), pričom rakúska filozofia bola
schopná priniesť anglosaskej tradícii veľmi významné podnety ( Wittgenstein,
Popper).
Základom štýlu práce rakúskych filozofov je prísne vedecká práca s
pojmami, sústredená na ich analýzu a programovo sa zriekajúca veľkých
generalizácií. Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie budovanej 'zhora',
t. j. na základe apriórnych predpokladov, ktorým sa musia prispôsobovať
zistené fakty, je filozofia v rakúskej tradícii budovaná vždy 'zdola' - na
báze evidentne zahlaidnutých daností. Najvýznamnejším dokladom tohto
antimetafyzického trendu je práve Brentanova empirická psychológia, z ktorej
vyrastá aj jeho ontológia a etika ( L575;10).
--------------------
filozofia rakúska>