Lyotard, j.-f.: la condition postmoderne (1979) l277

Lyotard, J.-F.: La condition postmoderne. Paris, Editions de Minuit 1979. L277

Práca je pokusom o zhrnutie našej súčasnosti ako postmodernej doby, čiže doby, pre ktorú je charakteristické to, že tradičné prostriedky nášho myslenia vonkoncom nepostačujú k tomu, aby sme mohli túto situáciu pochopiť. Toto svoje tvrdenie Lyotard zdôvodňuje analýzou európskej kultúry a civilizácie, skúma spôsob, ktorým sa táto civilizácia snažila vysvetlovať samu seba a samu seba legitimovať: buď pomocou určitých príbehov či rozprávaní (napr. mýtov), ktoré zaväzným spôsobom pre všetkých ukazovali, ako daná kultúra vznikla a aký je jej zmysel, v čom tkvie jej cieľ a pod. Tieto rozprávania tvorili akoby posledný horizont, ktorý objímal celú kultúru, dával jej jednotný ráz a vzmedzoval jej zmysel. Neskôr túto úlohu mýtu alebo príbehu prevzala racionálna veda, ktorá zjednocovala kultúru tým, že sa odvolávala na univerzálny rozum, ktorý je spoločný všetkým ľuďom, a slúži teda ako miera toho, čo je zmysluplné a pre všetlkých záväzné.

Veda je síce od začiatku odporcom a protivníkom mýtu, odhaľuje ho ako fikciu, avšak ak chce byť sama niečím, čo je naozaj záväzné pre všetkých, musí takisto nejakým spôsobom legitimovať samu seba. A opreto sa veda ospravedlňuje pomocou filozofie; na miesto mýtu teraz nastupuje filozofický "metapríbeh", ktorým veda "rozpráva" o sebe samej. Prečo je to "meta-rozprávanie"? Pretože veda sa týmto spôsobom snaží vystúpiť z jazyka, ktorým hovorí, a legitimovať tento jazyk sám. Svoj nárok na všeobecnú záväznosť potom legitimuje "rozprávaním" napr. o dialektike ducha, o poslednom oslobodení človeka a pod.

Modernú vedu teda podľa Lyotarda charakterizuje práve táto potreba legitimovať filozofickým komentárom svoju univerzálnosť, to, že je jediná pre všedtkých. Ale týmto komentárom či "rozprávaním" je prirodzene legitimovaná nielen veda, ale práve tak aj spoločnosť, jej štruktúra a jej inštitúcie (štát a jeho inštitúcie tu sú napr. preto, že slúžia konečnému oslobodeniu človeka).

Nuž a pre postmodernú dobu je naopak charakteristické to, že tieto komentáre či "metarozprávania" stratili svoju presvedčivosť, že sa stali nedôveryhodnými. Tomu zodpovedá aj kríza metafyziky vo filozofii. Všetky takéto veľké a sceľujúce "rozprávania" sú do budúcna nemožné, pretože sa z nášho sveta vytratila presvedčivosť veľkých hrdinov a veľkých cieľov. Prečo? Pretože veľkú jednotu vystriedala pluralita, a teda každý z nás žije akoby v priesečníku najrôznejších príbehov, z ktorých každý sleduje svoje vlastné ciele a svoju vlastnú logiku, bez toho, že by ktorýkoľvek z nich mal univerzálnu platnosť (tu v Lyotardovej analýze vstupuje do hry Wittgensteinova predstava plurality "jazykových hier").