FILIT
Obsah
Chronológia
Registre
Diskusia
Správa
Anotácie

Gehlen, a.: der mensch. seine natur ... (1940) l366

Gehlen, A.: Der Mensch. Seine Natur und seine Stellung in der Welt. Berlin 1940 (1. vyd.) L366

Hlavné dielo jedného zo zakladateľov filozofickej antropológie nadväzuje na Schelera a Plessnera. Podobne ako Scheler chápe Gehlen človeka ako bytosť otvorenú voči svetu (weltoffen) a podobne ako Plessner chápe Gehlen človeka ako bytosť disociovanú od prírody. Avšak na rodiel od svojich predchodcov Gehlen odmieta stupňovité chápanie prírody. Namiesto Schelerovho náboženského a Plessnerovho kultúrneho zakotvenia ľudskej existencie Gehlen stavia na konaní človeka a inštitúciách, ktoré exponuje ako základný prostriedok na ceste človeka ku kultúre. Človeka podľa Gehlena nemožno chápať ani ako "výtvor boží", ani ako "arrivirovanú opicu". Dobeprimeraná antropológia sa "technicky" musí zdržať akejkoľvek teológie a metafyziky. Antropológia musí začínať "odspodu", opierajúc sa o empirické vedy. Filozofická antropológia je antropo-biológia, ktorá vyvíja tak empirické ako aj filozofické hypotézy a človeka exponuje ako jedinečný celkový projekt prírody, ako bytosť, ktorá v prírode zaujíma osobitné miesto. Osobitosť tohto miesta človeka v prírode Gehlen opisuje výrazom "nedostatková bytosť" (Mängelwesen) prevzatým od Herdera. Človeku sa totiž podľa Gehlena od prírody nedostáva to, pomocou čoho sa zvieratá udržujú pri živote: človeku chýba prispôsobenie výseku prírodného prostredia, vysoká špecializácia orgánov, orientácia prostredníctvom inštinktov a tomu zodpovedajúca istota správania sa zvierat. Základnou otázkou antropológie je, ako sa takto nedostatočne vybavená bytosť vôbec dokáže udržať pri živote. Podľa Gehlena je to možné pretváraním ohrozujúceho prostredia prostredníctvom techniky na to, čo slúži životu. Človek v prvom rade vytvára protiváhu prílevu podnetov tým, že rozvíja svoje vedomie, fantáziu a jazyk. To je možne vďaka zadržateľnosti podnetov, hiátu medzi potrebou a konaním.

Napriek tomu, že dielo bolo neraz kritizované ako biologistické, považuje sa za jeden z najvýznamnejších príspevkov k filozofickej antropológii 20. storočia (cf. L141;441-442).