17. Stor. (patočka, j.)

- sa vyznačuje oproti staršej dobe hlbokým prerodom v nazeraní na vzťah človeka k prírode, k spoločnosti i k sebe samému. Tento prerod možno vcelku označiť ako racionalizáciu všetkých týchto vzťahov. Všetky prechádzajú teraz z úrovne prostej praxe alebo z úrovne danej tradíciami, zvyklosťami a neuvedomenými súvislosťami rovinou úvahy, myšlienkového rozboru a kritiky. Tento proces sa zaiste črtal už v predchádzajúcom renesančnom období, vtedy však bol roztrieštený tak pokiaľ ide o odbory, ako aj pokiaľ ide o rozsah. V 17. storočí naopak smeruje programovo k celku. Jedným z najdôležitejších zreteľov je teraz to, že vzťahy človeka k prírode i spoločnosti sa riadia hľadiskom prísnej účelnosti, a to tak, že táto účelnosť nie je prosto daná, ale človek ju môže a musí dosahovať spôsobom stále hlbším. Skutočnosť sa už javí nie ako hotový systém a poriadok, ale predovšetkým ako materiál pre činnosť, ktorú treba plánovite a účelne riadiť. Najdôležitejší zo všetkých týchto nových vzťahov bol pomer k prírode, ktorému dala neskôr jeho racionálnu podobu matematická prírodoveda ( L952;95).