Kognitívna veda
Kognitívna veda (KV) sa zaoberá skúmaním ľudskej kognície (mysle), teda procesmi vnímania, myslenia, rozhodovania, učenia, konania, atď., a súvisiacimi otázkami, ako sú tieto procesy implementované v mozgu. Pre KV je charakteristická interdisciplinarita, čiže kombinované využitie znalostí a metód skúmania z viacerých relevantných disciplín – psychológie, umelej inteligencie, neurovedy, jazykovedy, filozofie mysle, antropológie, a ďalších.
Základnými filozofickými otázkami KV sa zaoberali už antickí filozofi, no moderná kognitívna veda vznikla (na pleciach kybernetiky) až v 50-tych rokoch 20. storočia v USA, keď bol skonštruovaný moderný digitálny počítač a nastal pokrok v oblastiach ako kognitívna psychológia, jazykoveda a umelá inteligencia (umelé neurónové siete), ktoré vyústili do tzv. kognitívnej revolúcie (Miller, 2003).
V kognitívnej vede sa postupom času etablovali viaceré kognitívne paradigmy (Vernon, 2014). Symbolová paradigma chápe kognitívne procesy ako manipuláciu so symbolmi podobnú spracovaniu dát v počítači (Johnson-Laird, 1988). Konekcionistická paradigma sa inšpirovala mozgom a modeluje kognitívne procesy ako šírenie informácie sieťou navzájom poprepájaných výpočtových jednotiek-neurónov, a učenie ako zmenu parametrov prepojení medzi neurónmi (Rumelhart a McClelland, 1986). Paradigma dynamických systémov (van Gelder a Port, 1995) nechápe kognitívne procesy ako pasívnu re-prezentáciu vonkajšieho sveta, ale kognitívny systém a jeho okolie opisuje ako štrukturálne spriahnuté systémy navzájom sa ovplyvňujúce v čase. Enaktívny prístup (Maturana a Varela, 1980) zdôrazňuje koncept, že kognitívny systém a okolie neexistujú sami o sebe, ale že sa konštituujú navzájom. Kľúčovými pojmami sa stávaju autonómnosť, interakcia, stelesnenosť, vnorenosť v prostredí a tiež emócie.
Centrálnou hypotézou v kognitívnej vede je (Thagard, 2005), že myseľ najlepšie pochopíme vtedy, ak ju budeme vnímať v podobe mentálnych reprezentácií a výpočtových procedúr, ktoré na nich prebiehajú (existujú však rôzne názory na povahu týchto reprezentácií a procedúr, spojené s jednotlivými vyššie spomínanými paradigmami).
Pokrok v zobrazovacích metódach mozgu umožňuje čoraz presnejšie určiť neurálne koreláty kognitívnych funkcií, napriek tomu starý filozofický problém vzťahu myseľ-telo ostáva otvorený. Skúmanie mysle prírodovednými metódami komplikuje skutočnosť, že kognícia zahrňuje subjektívnu skúsenosť, ktorá je prístupná iba introspekciou, takže nie je splnená podmienka nezávislého pozorovateľa. Preto sa popri štandardných objektívnych metódach uplatňujú aj fenomenologické prístupy, tzv. perspektíva prvej osoby (Smith, 2013).
V súčasnej dobe búrlivého rozvoja robotiky sa kognitívna veda stáva užitočnou aj pri návrhu inteligentných (robotických) kognitívnych systémov (Vernon, 2014).
Viac informácií o kognitívnej vede možno nájsť na [českej wikipédii], ktorá je skráteným prekladom [anglickej wikipédie].